„A UROBÍŠ, ČO CHCEM!!!“

            Odohralo sa v jednej materskej škôlke:
            Vladko sa lúči so svojou mamou pri dverách roniac slzy veľkosti hrachu. Vymôže si od nej prísľub, že ak to v škôlke dnes vydrží, neminie ho odmena vo forme hračky alebo sladkosti. A len čo mama zatvorí dvere a odíde, utrie si akože slzy a víťazne zvolá: „A kúpi mi, čo chcem!“
           Tento už šesťročný chlapec hrá podobné divadielko už niekoľko týždňov. Jeho pani učiteľka, ktorá veľmi dobre vidí, ako drobec Vladko citovo ovláda a vydiera svoju mamu, pokúsila sa o niekoľko rozhovorov. Ako na strane rodiča, tak i na strane dieťaťa. Veľmi to nepomohlo – mamina v nej videla „leva“, ktorý vstúpil do jej osobného teritória a Vladko na ňu nechápavo hľadel s nevyslovenou otázkou, čo vlastne od neho chce? Až v jedno ráno prišiel s novým nápadom: „Chcem ísť do inej škôlky!“ Začal kričať už pri dverách.
            Mamina sľúbila, že začne vybavovať novú škôlku. A keď sa plač v rámci ranného divadelného predstavenia stupňoval, povedala, že tak urobí ihneď. Pani učiteľka sa ju snažila presvedčiť, aby sa neunáhlila. Veď pred niekoľkými mesiacmi prišla s podobným nápadom, keď Vladka prekladala z inej škôlky.
            Keď sa dvere škôlky zatvorili, Vladko opäť prišiel za pani učiteľkou a povedal jej: „A zasa mamka urobí, ako jej poviem...“
            Múdry rodič učí svoje dieťa hraniciam. Vie, že ak plače kvôli hračke vo výklade obchodu, nezaškodí, keď ho nechá trochu si poplakať. Pretože láska k dieťaťu sa neprejavuje v tom, že mu splní, čo mu vidí na očiach. Naopak, vie svoje deti učiť skromnosti, ako i zákonitosti života, že veci sa v ňom nedejú tak, ako by si to ono prialo. Malý „tyran“, ktorý od malička je zvyknutý dostávať, čo chce, sa to v dospelosti sotva naučí.

                                                             (zdroj: archív rehoľnej sestry Marcely Bagínovej)